Školský časopis

Viem, čím budem a prečo

Viem, čím budem, pretože som si v hlave ujasnil, čo chcem v živote dosiahnuť, a za každú cenu sa k tomu aj cez prekážky dostanem.

            Už ako malé dieťa som bol veľmi živý, a tak rodičia rozhodli, že sa budem venovať športu. V šiestich rokoch ma prihlásili na plávanie. Vo vode mi to išlo ľahko. To, čo sa niektorí nevedeli naučiť, mne dlho netrvalo. Teraz je zo mňa profesionálny plavec. Dalo by sa povedať, že plávanie je môj život. Niektorí ho vnímajú len ako točenie sa v bazéne od steny ku stene, ale ja stále pociťujem vášeň ku svojmu športu a motiváciu prečo ho robiť. Mám za sebou mnoho úspechov, vyhral som stovky medailí a stále chcem napredovať, pretože keď sa človek neposúva ďalej, upadá. Najväčším šťastím pre mňa je, keď môžem pretekať vo farbách Slovenska. Áno, som členom slovenskej reprezentácie a som nesmierne hrdý, že som to dosiahol až sem. Je to snom každého športovca reprezentovať svoju krajinu. 

            Dnes mám 18 rokov. Stredná škola sa mi končí, ale ja viem, čo ďalej. Je to super pocit zarábať si niečím, čo je moje hobby. Áno, som platený za to, že plávam, čo je na Slovensku málokto. Napriek tomu sa snažím byť skromný a pokorný. Keď má človek príliš veľké ego, môže veľmi prudko spadnúť na zem. Prekonal som už množstvo prekážok a zranení, ale vždy je to láska k športu, čo ma poháňa ďalej.

            Ako svoju ďalšiu cestu som si zvolil štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave. Zmením svoj domovský klub, príde nový tréner, spoluplavci, ale teším sa na nové výzvy a ciele. Pri plávaní chcem ostať čo najdlhšie a po ukončení kariéry sa stanem plaveckým trénerom. Raz možno aj ja vychovám mladých olympionikov. Bude to ešte dlhá cesta, ale verím, že to zvládnem.

            Na mojej ceste mi pomáhalo a pomáha množstvo ľudí. Najviac vďačím svojim rodičom, že ma priviedli k plávaniu a mám stále ich podporu. Ďakujem aj trénerovi a mojim kamarátom a najväčší vzor mám vo svojom staršom bratovi.

Dávid Bartáky, žiak IV.A, Spojená škola - Športové gymnázium, Rosinská cesta 4, Žilina

Viem, čím budem a prečo

            Každý už určite počul poznámku typu: Čo z teba bude? Väčšinou sa chápe ako pesimistický pohľad do budúcnosti, ale skúsme sa na to pozrieť bez irónie.

Už mi pomaly dochádza, že čas sa nedá zastaviť ani spomaliť a školu so spolužiakmi tu nebudem mať večne. Čo potom? Ako malý som chcel byť smetiar, lebo mali veľké autá, chcel som byť kozmonaut, pretože boli slávni, ale teraz to už vidím inak. Chcel by som robiť prácu, čo ma bude napĺňať a bude slušne zaplatená. Pravdupovediac ešte nie som úplne rozhodnutý, čo by som chcel v živote robiť, ale jedno viem, chcel by som pomáhať ľuďom. Je mi jedno, či ako plavecký tréner odovzdávať svoje skúsenosti z mojej vlastnej kariéry, alebo ako hasič pomáhať, keď sa stane nejaké nešťastie a o živote a smrti budú rozhodovať sekundy. Čím som starší, tým prichádzam na nové možnosti a spoznávam ľudí, ktorí majú nevšednú prácu. Presne to chcem aj ja. Nechcem mať stereotypný život a sedieť v kancelárii. Rád by som pri práci zažíval veci ako iní ľudia nie.

            Veľa mojich rovesníkov má už svoje budúce povolanie dávno vybrané, ja stále hľadám to pravé a správne, čo by mi sedelo a vystihovalo ma, aby som si mohol povedať, robím to, čo ma baví. Viem, že pre splnenie snov treba aj niečo urobiť a viac sa usilovať v škole.

O budúcnosti sa dá veľa rozmýšľať, predstavovať si krajiny a mestá, do ktorých ma osud zaveje, ľudí, s ktorými sa stretnem. Ale neznáma  realita ma čaká a mne neostáva nič iné, len sa snažiť a dúfať, aby bola čo najlepšia.

Jakub Gordík, žiak IV.A, Spojená škola – Športové gymnázium, Rosinská cesta 4, Žilina

Viem, čím budem a prečo

                Čím budem? Ťažká otázka, pretože mám ešte len 16 rokov. Ale viem, že chcem byť šťastný a rozdávať ľuďom  radosť. Prečo? Pretože keď nie som šťastný, tak sa mi v ničom nedarí. V škole nedostávam dobré známky, na futbalových tréningoch kazím prihrávky a rozmýšľam, prečo nie sú okolo mňa šťastní ľudia.

                Chcem rozdávať ľuďom šťastie, pretože to je to, čo každý potrebuje. Existuje na to veľa spôsobov, či niekomu dám darček,  alebo sa naňho pekne usmejem. Ja by som chcel robiť ľudí šťastnými tým, že im budem dávať nádej.  Nádej niečo dokázať v tom, v čom sú dobrí, napríklad vo futbale, v spievaní, niekto môže byť dobrý vo varení.  Ak si verí a pracuje na sebe, môže sa dostať do najlepších reštaurácií a splniť si sny.

                Ak majú ľudia nádej, sú aj šťastní,  a to ich posúva dopredu. Niektorí sú však závislí na drogách, na alkohole, ale ak majú niekoho, kto im pomôže uveriť v samých seba, tak sa dokážu zmeniť.

                A preto chcem ľudí robiť šťastnými. Lebo ak sú šťastní ľudia, tak je hneď  krajší život okolo nás.

Samuel Husár, žiak II.A, Spojená škola - Športové gymnázium, Rosinská cesta 4, Žilina