Školský časopis
- Príspevky v školskom roku 2022/2023
Svedectvo TEJ DOBY očami študentky
- 09.12.2022 12:33
- 17. november
Svedectvo TEJ DOBY očami študentky
Úvod
Roky 80-te – neboli mobily, neboli počítače, nebol internet.
Museli sme sa spolu rozprávať, aby sme získali informácie. Snažili sme sa čítať knihy, ktoré tiež neboli (alebo boli, ale iba pod pultom) a museli sme veľa rozmýšľať a tvoriť vlastnými rukami, často aj zdanlivo skoro z ničoho.
Na všetko sme stáli v radoch – na pomaranče, na banány, pneumatiky, elektroniku, aj na čižmy z Luxusu (aj počas vyučovania –triedna na gympli mala pre to pochopenie).
Na to, aby sme mali niečo viac, ako len základné potraviny a uniformné oblečenie, sme museli poznať tých správnych ľudí alebo si to ušiť, uštrikovať, uháčkovať, vyrobiť sami.
Na školu (aj strednú) sme mohli zabudnúť, ak sme nemali ten správny kádrový profil. Ten s nami šiel už od základnej školy. Učitelia chodili k žiakom na návštevy a písali na nás posudky. Mojej kamarátke Zuzane v roku 1988 emigroval brat do Rakúska (mimochodom futbalista). Nemala žiadnu šancu dostať sa z gympla na vysokú školu. Na prijímačkách sme mali aj tzv. ideologický pohovor s komisiou a tá zamietla každého, kto mal s režimom akýkoľvek - nazvem to - „problém“.
Mohli sme sa hlásiť len na jednu vysokú školu, tak sme mnohí vyštudovali niečo iné, ako sme chceli. Aj ja som ten prípad. VŠ som si vyberala rozumom a nie srdcom. Za atraktívne odbory sa dávali úplatky, a často aj nie malé. Boli školy, kde sa „dávalo“ aj auto za prijatie na štúdium. Mám spolužiaka, ktorý sa 5 rokov po sebe snažil dostať na právo, a nepodarilo sa. A nebolo to tým, že by Stano bol hlúpy. Jednoducho mal smolu a nepoznal nikoho, kto by mu pomohol, a nemal na to, aby niekoho podplatil.
Nemohli sme cestovať. Teda mohli – do ZSSR, Poľska, „Východného Nemecka“, Bulharska a Rumunska. Do Juhoslávie len ak nám to úrady povolili. Kto mal šťastie, dostal sa aj na Kubu (väčšinou pracovne).
Takto sme si vtedy žili. Totalita nám veľa možností nedávala. Každý žil, ako vedel. Žili sme to tak akosi spolu a navzájom.
Jadro
Je jeseň roku 1989 a ja som študentka 4. ročníka Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Už som zabudla, že som tu pôvodne nechcela študovať. Mám šťastie na výborných ľudí okolo seba. Na fakulte je neskutočná atmosféra. Múdri ľudia, sem tam sa zjavia aj dosadené komunistické kádre s prázdnymi hlavami. Tí hlupáci tu však nemali šancu, priam sa tých veľkých mozgov báli.
Rok predtým som si naivne dovolila na pedagogickej konferencii kritizovať spôsob prípravy budúcich pedagógov na fakulte. Svojimi vyjadreniami som sa dotkla jedného súdruha docenta a ten proti mne ostro vystúpil. A čo bolo ešte horšie – mňa (úbohú študentku) si zastal dekan a s mojím názorom súhlasil. Big problém nastal potom. U súdruha docenta som mala skúšku a jasné, že som ju nemala šancu urobiť. Tak som si hľadala robotu. Jediné, čoho som sa vtedy bála, bola moja mama. Nevedela som si predstaviť, ako jej to poviem. Že to od nej strašne schytám, som vedela. Potom sa však stal malý veľký zázrak. Spolužiačka poznala správneho človeka a osvietená p. prodekanka s pánom dekanom dohovorili súdruhovi docentovi a ja som študovala ďalej. Celý život som vďačná ľuďom, ktorí mi vtedy pomohli. Nebyť ich, teraz by som tu isto pred vami nestála.
A ideme ďalej...
Súhrou zvláštnych okolností mi v tom čase ponúkli členstvo v Komunistickej strane. A to som vedela, že nechcem. Tak som dovolila túto česť odmietnuť. Mnohí mi dohovárali, ale ja som vo svojej podstate veľmi tvrdohlavý človek.
Nakoniec ma jeden vyučujúci dostal ako stranícku úlohu. Mal ma presvedčiť, aby som vstúpila. Snažil sa všemožnými spôsobmi. Dokonca mi doniesol v žltom obale zviazané papiere, že keď podpíšem vstup do strany, tak to je moja diplomová práca. Bola to informatická téma, tak so radšej písala diplomovku z fyziky. A stranu a vládu som ohrdla.
Mimochodom ten pán, ktorý mi tú diplomovku za členstvo ponúkal, potom mnoho rokov robil ministra školstva. Taký malý paradox doby.
A blížime sa do finále...
Október 1989
Máme krúžkovicu na intráku (rozumej párty, žúrka, mejdan, akcia). A práve vtedy sa na každom poschodí objavia protivládne plagáty. Tak sme všetci svorne skončili na výsluchu. Už sme vedeli, ako sa správať počas výsluchu, ako sedieť, ako a čo odpovedať. Stalo sa to už súčasťou nášho študentského života. Vedeli sme, že na každej chodbe na intráku s nami býva informátor ŠtB (vtedajšej tajnej bezpečnosti). Nevedeli sme, kto to je, tipy sme však mali.
Ale aj tak ten výsluch nebola žiadna sranda. Ja a traja vyšetrovatelia vo výsluchovej miestnosti so zrkadlom... Nepríjemné, veľmi nepríjemné a mne išlo hlavou – „Mama ma zabije, keď sa to dozvie“.
November 1989
Môj bratranec je na nepovolenej študentskej manifestácii 16.11.1989 v centre Bratislavy. Je v telke. Bývame na tom istom intráku, mamy a tety nám dohovárajú, máme na bunkách telefóny (rozumej pevné linky), tak nás majú v dosahu. Pritakávali sme. S mamou sa nehádaš. Myslíš si svoje, ale sa nehádaš. Veď načo, je 200 km ďaleko.
Piatok 17. november 1989
V Prahe sa koná povolená manifestácia. To, ako to dopadlo, sa dozvedáme na intráku vďaka telefónom už v noci.
V sobotu sa zháňajú informácie, v nedeľu sa už v Unic klube (čo bol diskotékový klub priamo v budove internátov) stretávame a pozeráme kazetu s videom z demonštrácie v Prahe. Kvety, obušky a skandovanie študentov pred útokom Verejnej bezpečnosti „Máme holé ruce“.
Kazetu rozmnožujeme a berieme v pondelok na fakulty. Ja som niesla kazetu v kabelke na MatFyz. A keď okolo mňa prechádzalo auto Verejnej bezpečnosti – čakala som, že zastaví, a hovorila som si: „Doštudovala som, skončím v base, mama ma zabije.“ NEZASTAVILO. Som dieťa šťasteny.
V pondelok sa na fakulte neučí, sedíme v aule a pozeráme video. Na FiF UK vzniká 1. štrajkový výbor a vyhlásenie študentov.
Od utorka 21.11.1989 štrajkujeme. Chodíme do školy, robíme letáky, prepisujeme texty...
Trochu sa bojíme, ale držíme spolu, netušíme, ako to dopadne.
Telefóny už pre istotu blokujú, mama sa mi nemôže dovolať.
Tí, čo sa boja veľmi, odchádzajú – idú domov a tam čakajú, ako to dopadne. Nikoho nesúdime, každý má právo sa rozhodnúť.
Dva týždne neistoty, dva týždne adrenalínu, ale dopadlo to dobre. Celá krajina sa spojila - viac a ešte viac, ako keď vyhráme majstra sveta v hokeji.
Už v decembri sme boli celá partia spolu kuknúť do Rakúska, za železnú oponu, okolo ostnatých drôtov a ostreľovacích veží.
Doštudovali sme. Môžeme cestovať, môžeme podnikať, čítať a hovoriť to, čo chceme a naše deti môžu žiť v demokratickej krajine.
A na záver už len záver
Vážme si to, čo máme. Myslím slobodu.
A skončím tak ako to cítim:
Neposerte si to.
Hlupák hlupáka nespozná.
Tak sa nebráňte a učte sa rozmýšľať, lebo hlúposť je nebezpečná.
Želám krásny sviatok všetkým študentom. Bronislava Jakubíková
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články
Príspevky v školskom roku 2021/2022
Príspevky v školskom roku 2020/2021
Neskutočné sa stalo skutočným
- 15.10.2021 14:31
- Kalokagatia
- viac
Otvorenie školského roka 2021/2022
- 14.10.2021 13:08
- Príhovor pána riaditeľa
- viac
Čitateľská gramotnosť hravo
- 22.06.2021 11:20
- Kto hľadá, nájde
- viac
Čo pre mňa znamenali 4 roky v Športovom gymnáziu v Žiline
- 22.06.2021 10:50
- Pohľad späť
- viac
Ako vyrobíme tortu priateľstva?
- 28.05.2021 12:12
- Opis pracovného postupu
- viac
Príspevky v školskom roku 2019/2020
Aktivity 2017/2018
- 24.08.2018 21:37
- Prehľad podujatí s výchovnou poradkyňou
- viac
Splavujeme Váh
- 04.07.2018 09:30
- Leto začína
- viac
Kurz na ochranu života a zdravia
- 04.07.2018 09:15
- Terchová - Párnica
- viac
Oslavujeme jubileum
- 25.06.2018 12:39
- 10. ročník Parádneho dňa
- viac
Opäť koniec !
- 28.06.2018 10:39
- Rozlúčka so štvrtákmi
- viac
- Príspevky v školskom roku 2018/2019
Splavujeme Váh
- 04.07.2018 09:30
- Leto začína
Splavujeme Váh
Napriek rannému chladnému počasiu sa partia otužilcov zo Spojenej školy vybrala 2.7.2018 vlakom do Vrútok, odkiaľ splavili Váh. Počasie sa umúdrilo a plavba sa naozaj vydarila nad očakávanie. Po polhodinovej zastávke, počas ktorej sa opekalo, sa 2 rafty úspešne doplavili do Strečna. Tešíme sa na túto akciu opäť o rok.
Všetkým zamestnancom a ich rodinám prajeme príjemné leto.
JČ a spol.
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články
Príspevky v školskom roku 2017/2018
Opäť koniec !
- 28.06.2018 10:39
- Rozlúčka so štvrtákmi
Dňa 24.05. 2018 sa v priestoroch školskej jedálne uskutočnila rozlúčka so žiakmi 4. ročníka, ktorú organizovali žiaci 3. ročníka, pričom zabezpečili všetko tak, aby akcia prebehla najlepšie, ako mohla.
Ako na všetkých školských akciach, hrala študentská hymna, ktorá nesmie nikdy chýbať. Na začiatku mala príhovor naša pani riaditeľka, zástupca za všetkých štvrtákov a zástupkyňa školskej rady Romana Weindlingová.
Po príhovoroch prišli na rad prezentácie. V 1. prezentácii ukazovali štvrtáci celej škole, kto do ich triedy patrí a ako vyzeral, keď bol ešte malý. Druhá prezentácia boli ich spoločné spomienky ako triedy počas celého obdobia na našej škole.
Keď skončili prezentácie, zoradili sme si štvrtákov vedľa seba a po jednom sme ich volali na odovzdávanie vecnej ceny. Táto vecná cena boli motýliky pre štastie a symbolicky sme ich dali každému cez hlavu. S takýmito krásnymi motýlikmi nasledovalo fotenie tried. A keďže naši páni učitelia, im celé tie 4 roky pomáhali a snažili sa im predať všetko, čo vedia na 110%,tak si zaslúžli kvietky. Po skončení všetkých formalít začali štvrtáci hádzať cukríky po všetkých triedach, ktoré sedeli na stoličkách. Keď sa im minuli zásoby,tak zobrali prázdne obaly a začali zbierať peniaze. Kto bol ochotný, prispel im. Vznikali pri tom často komické situácie. Veríme,že sa všetkým páčilo a ďakujeme všetkým, ktorí prišli a rozlúčili sa s našimi skvelými štvrtákmi. Tešíme sa na Vás budúci rok, tentokrát s inými štvrtákmi.
Tomáš Vidovenec III.A
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články
Príspevky v školskom roku 2016/2017
