Školský časopis
- Príspevky v školskom roku 2022/2023
Príspevky v školskom roku 2021/2022
Príspevky v školskom roku 2020/2021
Bolo to ťažké rozhodovanie
- 24.02.2021 11:05
- Príbeh skutočne neskutočný
Bolo to ťažké rozhodovanie
(Rozprávanie)
,,Cŕŕŕŕn!“ prebudila som sa na hlasné zvonenie môjho budíka na nočnom stolíku. Bolo sedem hodín ráno a zaspala som. Dúfala som, že je to len zlý sen a prebudím sa z neho, no mýlila som sa. Rýchlo som sa vytratila spod teplej prikrývky a utekala sa pripraviť do kúpeľne. Dnes je môj posledný deň na strednej škole a mne sa muselo stať práve toto. Snažila som si zachovať chladnú hlavu a snažila som sa čo najrýchlejšie odísť z domu, aby som ešte stihla autobus.
Keď som vošla do triedy, tak všetci spolužiaci už sedeli na svojich miestach. Boli takí upravení, to len ja som musela vyzerať ako keby ma práve prešiel parný valec. Myslela som, že ma porazí. Zdvihla som hlavu a sadla si na svoje miesto, kde ma už čakal vždy usmiaty Leo. Bol to môj najlepší kamarát.
,,Ahoj Lisa, dnes ti to pristane!“ z plného hrdla sa zasmial. Mala som mu chuť dať jednu za ucho.
,, Som rada, že som ti mohla zlepšiť náladu!“ ironicky som sa naňho usmiala.
,, Neber to tak vážne, nemyslel som to tak. A inak z vysokej sa ti už ozvali ?“ ozval sa Leo.
,,Ešte stále nie, bojím sa, že ma nezoberú. Neviem, čo budem potom robiť. Chcela som študovať a mať nejaké meno. Oveľa ľahšie by sa mi tak hľadala práca v mojom odbore.“
,,Neboj sa, viem, že určite ťa príjmu. Si úžasná spisovateľka, boli by hlúpi, keby ťa nevzali. Nemôžem sa dočkať, keď nastúpime spolu na vysokú. Bude to úžasne.“ Leo ma vždy dokázal povzbudiť.
,,Kiežby to tak bolo!“ dodala som zarmútene. Ani som si nevšimla, kedy vstúpil učiteľ do triedy. Keď som ho začala vnímať, uvedomila som si, že o chvíľu je už koniec.
,,Dúfam, že tieto posledné minúty na tejto škole,“ prebehol mi až mráz po chrbte, ,,sa vám vryjú do pamäte a užijete si ich. Niektorí z vás sa už možno neuvidíte, ale verím, že sa to nestane,“ skončil týmito slovami. Ešte sa s každým z nás rozlúčil a pobrali sme sa každý svojím smerom. S Leom som sa rozlúčila pri zastávke autobusu so slovami, že sa uvidíme zajtra. Ja a Leo sme chceli dnešné popoludnie stráviť spolu, no on potreboval ísť ešte do mesta vybaviť pár vecí. Dohodli sme sa, že si večer zavoláme a dohodneme sa, čo podnikneme zajtra. Deň mi ubehol ako voda, stále som čakala na telefonát od Lea. Celý večer som sa mu snažila dovolať, no stále ma prepínalo na odkazovú schránku. V mysli som si povedala, že možno bol unavený a zaspal. Zajtra sa mu ozvem. Ešte som si pozrela film, zastihla ma takmer polnoc, tak som sa rozhodla ísť spať. Pozrela som sa na telefón, ale žiadny neprijatý hovor od Lea mi neprišiel.
Ráno som sa znova prebudila na hlasité zvonenie, no nebol to budík. Zazrela som neznáme číslo. Možno to je z vysokej.
,,Prosím ?“ zdvihla som s obavami.
,, Dobrý deň, dovolala som sa slečne Lise Morsovej ?“ spýtala sa ma zvláštnym hlasom.
,,Áno ,to som ja.“ nervózne som dodala.
,,Tu sestrička Tomová z nemocnice sv. Benjamína,“ oh nie, len toto nie. V duchu mi stále bežali tieto slová. Toto je to posledné, čo potrebujem po tom, čo som zistila, že to neboli z vysokej.
,,Volám ohľadom Lea Somela. Našli sme vaše meno medzi poslednými volajúcimi a aj medzi núdzovými hovormi. Ste jeho príbuzná?“ dodala.
,,Som jeho kamarátka. Čo sa mu stalo?“ zatajila som dych. V hrdle som pocítila hrču, ktorú som nemohla prehltnúť.
,,Prepáčte, detailné informácie nemôžeme poskytovať ľuďom, ktorí nie sú jeho príbuzní. Prosím, mohli by ste mi dať číslo aspoň na jedného z rodičov?“ povedala vážnym hlasom.
,,Samozrejme, hneď to bude!“ slzy mi pomaly stekali po lícnych kostiach. Nemohla som sa pomaly ani nadýchnuť. Hneď, ako som jej ich nadiktovala, utekala som po kľúče od auta.
Musela som sa tam čo najrýchlejšie dostaviť a zistiť, čo sa deje. Dúfala som, že to nie je nič vážne. Zaparkovala som na parkovisku a behom som sa pobrala dovnútra. Keď som konečne našla to správne oddelenie, jediné čo mi udrelo do očí, boli Leovi rodičia, ktorí neúprosne plakali na chodbe. To nie ,dúfala som, že až tak zle na tom nie je. Pane bože povedz, že to nie je pravda. Podišla som k nim udychčaná z behu a so slzami v očiach.
,, Čo sa mu stalo? Ako je na tom?“ opýtala som sa. Keď sa na mňa pozreli ,ešte viac sa rozplakali. Vtom prišiel doktor a zaželal jeho rodičom úprimnú sústrasť. Zrútil sa mi celý svet. Nevedela som čo robiť. Znenávidela som každú minútu, sekundu i čo len stotinu môjho života. Odišla polovička zo mňa. Odišiel človek, ktorý pre mňa znamenal všetko. Dala by som čokoľvek, aby sa mi mohol vrátiť. V momente som si želala, aby som tam bola s ním a nemusela prežívať túto udalosť. Bola by som s ním už tam hore a klebetili by sme spolu, zabávali sa, ako sme to robievali. Obrátila som sa na Leových rodičov.
,,Mrzí ma to, je mi to tak všetko ľúto!“ toto bolo to jediné, na čo som sa zmohla.
,,Neospravedlňuj sa, nie je to tvoja vina,“ oznámila mi jeho mamina jemným hlasom.
,,Môžem ho vidieť?“ spýtala som sa pána doktora.
,,Neviem, či je to dobrý nápad, nie je v dobrom stave,“ odpovedal mi, no mňa to nezastavilo. Otvorila som dvere a zbadala ho. Ležal tam celý doráňaný, telo mal v otrasnom stave. Pýtala som sa samej seba, kto alebo čo zapríčinilo to, že takto vyzerá. Počula som za sebou kroky, otočila som sa a bol to doktor.
,,Našli ho cudzí ľudia ležať na zemi, už nemal pulz, nedalo sa nič robiť. Pravdepodobne ho musel niekto zraziť, keď prechádzal cez cestu a odhodil ho do kríkov. Je mi to veľmi ľúto.“ oznámil mi. Ani jedno jediné slovo som nedokázala zo seba vydať von. Stála som tam v tichosti ako nemá.
,,Bude lepšie ,keď odídete, o chvíľu prídu poňho a odvezú ho na pitvu,“ len čo dopovedal, pobrali sme sa von. Doktor odišiel a spolu s Leovými rodičmi sme sa rozhodli ísť domov. ,,Nič horšie ako včerajší neznámy hovor už byť nemôže!“ zavrčala som od hnevu.
Na druhý deň ráno som sa zase prebudila na zvonenie telefónu. A zase mi ukazoval neznáme číslo.
,,Prosím Morsová!“ zdvihla som.
,,Dobrý deň, tu sekretárka z vysokej školy Madison. Oznamujem vám, že kvôli nedávnym udalostiam sa nám uvoľnilo jedno miesto. Prosím, dajte mi vedieť do 48 hodín, ako ste sa rozhodli. S pozdravom Firsová.“
V tom mi to došlo. To miesto patrilo Leovi. Toto je ako vystrihnuté z nejakého hororu. Možno to je len nočná mora, prebudím sa a všetko bude tak ako predtým. Kiežby to tak fungovalo. Slzy mi po tvári stekali jedna radosť. Celé dni som preplakala a premýšľala, čo mám robiť.
Nastal deň D. Dnes má Leo pohreb. Ako keby toho nebolo málo ,dnes som mala poslednú šancu zavolať na vysokú a oboznámiť ich so svojím rozhodnutím. Prečo musím práve ja zažívať práve toto? Prečo? Pozbierala som sa a zišla som dole, kde ma už čakali rodičia. Celý pohreb nevyšlo zo mňa ani jedno slovo, žiadne slzy, žiadny plač. Tvár som mala ako z kameňa. Poslednýkrát som sa rozlúčila s Leom. Pýtala som sa ho, čo mám robiť bez neho a hlavne v situácii, v ktorej som sa ocitla. Po chvíľke som sa vzchopila a nabrala som odvahu tam zavolať.
,,Dobrý deň, tu je slečna Lisa Morsová, chcem vám oznámiť, že som sa rozhodla,“ chvíľu som váhala, či nezmením názor, no vedela som, že Leo by si to tak želal, ,, rozhodla som sa prijať ponuku a ísť k vám študovať na vysokú školu.“ Tak a je to vonku. Ako keby mi padol kameň zo srdca. Dokonca života si budem prehrávať tento deň a hlavne tento moment. Jediné, čo mi bude znieť v mysli je , že to bolo najťažšie rozhodovanie môjho života.
Tatiana Bendžáková IV.C
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články
Príspevky v školskom roku 2019/2020
Aktivity 2017/2018
- 24.08.2018 21:37
- Prehľad podujatí s výchovnou poradkyňou
- viac
Splavujeme Váh
- 04.07.2018 09:30
- Leto začína
- viac
Kurz na ochranu života a zdravia
- 04.07.2018 09:15
- Terchová - Párnica
- viac
Oslavujeme jubileum
- 25.06.2018 12:39
- 10. ročník Parádneho dňa
- viac
Opäť koniec !
- 28.06.2018 10:39
- Rozlúčka so štvrtákmi
- viac
- Príspevky v školskom roku 2018/2019
MedArt 2019
- 08.04.2019 14:46
- Literárna súťaž v Ružomberku
Nová súťaž pre budúcich novinárov
Unikátny projekt spojí štyri okruhy mediálnej tvorby. Zapojiť sa môžu stredoškoláci z celého Slovenska.Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku (KŽ) predstavila komplexnú súťaž pre mediálnych tvorcov MEDart. Žiaci stredných škôl môžu prihlásiť svoje články, rozhlasové a televízne nahrávky i fotografie do niekoľkých súťažných kategórií.
„V súčasnosti sa z mediálneho príjemcu stáva aj tvorca a prostredníctvom tejto súťaže chceme mladým ľuďom ponúknuť príležitosť získať zaujímavú skúsenosť spojenú so spätnou väzbou na ich tvorbu,“ uviedol vedúci KŽ Pavel Izrael. Podľa neho je súťaž MEDart špecifická svojou multimediálnosťou, multižánrovosťou a ambíciou spojiť mladých ľudí, novinárov a akademikov.
Súťažné príspevky budú hodnotiť profesionáli zo slovenských médií a pedagógovia z katedry žurnalistiky. Okrem hodnotenia budú súťažiacim radiť, ako sa v tvorbe zlepšiť. Porotca Peter Kravčák už má jasno, čo si bude v dielach stredoškolákov všímať: „Kreativitu, záujem, nápady. Ale pri tom všetkom treba dodržať aj základné pravidlá. Ak sa idete bicyklovať a nemáte sedlo, potešenie z toho mať nebudete, hoci sa povozíte a budete vyzerať cool. Aj žurnalistika a médiá sa dajú robiť cool, ale základné zákony musia byť dodržané, aby z toho mal niekto potešenie. Kto pri tom dokáže byť nápaditý a zaujímavý – vyhral!“Organizátori súťaže vidia v žiakoch potenciál a chcú, aby sa MEDart stal priestorom, kde sa stretávajú tvoriví mladí ľudia, novinári z praxe a akademici. Peter Kravčák verí, že začínajúci autori do súťaže nielen niečo prinesú, ale sa aj obohatia: „Mladí ľudia sú dnes šikovní, ak chcú. Ale nie všetko, čo v živote urobíme, je perfektné. Stále sa učíme, čerpáme nové nápady, skúsenosti, inšpirácie. Sledujeme kroky, chyby a úspechy iných. Nie pre závisť alebo škodoradosť, ale pre vlastné napredovanie. A to si môžu zo súťaže mladí tvorcovia vziať.“
Príspevky našej žiačky:
Ľadové kráľovstvo
Tam kde sa sneh leje z hôr do kotlín a ľady sypú, tam kde celá krajina je pod vládou snehovej kráľovnej, ktorá už preniesla toľko vrchov, kopcov či vodných tokov do bieleho trblietkami posypaného pyžama.
„ Sneh na horách v noci biely až strach, život skryl tvár predo mnou. V tom kráľovstve bielych tieňov asi budem kráľovnou.“ Plášť pretkávaný cencúľom- ihlou na ktorú sú navlečené snehové vločky- nite. Mrazivé šaty, pripomínajúce sklo v ktorom je zaliate moje telo, vytvára krásne obrazce na mojich rukách ochraňujúce ma pred zimou. Okresané kusy ľadu sťa sklené črievičky nosiace moje nožičky. „ Na zem sa vzduchom valí sila ktorú mám, a duša sa chce vyhnúť zamrznutým náladám. Len jedna myšlienka sa vznáša nad hlavou ako túto krajinu zmeniť posadnutou zimou.“ Ľudia si tu zvykli, že zima kreslí bielu krivku striech ich domovov, že cesta je zakrytá páperovou perinou no občas i čistým striebrom zazvoní, že tu z oblohy padá hviezdy prach. Oni dobre vedia kde bývajú vločky a či nosia topánočky ale hlavné je že vedia že rozprávajú rozprávočky.
„ No ja neviem prečo, ale vždy sa mi páči myšlienka leta, slnka a všetkého horúceho. Niekedy celkom rada zavriem oči a predstavujem si aké to bude keď bude leto. V zime je lepšie pod perinou, no v lete budem šťastnejšou zimnou kráľovnou! Pod modrou oblohou, budete tam tiež so mnou. Krídla včiel a páperie púpav strieda peľ a ja budem robiť, to čo v lete sneh robí. A potom konečne uvidím, že čo v lete robí mráz, a zistím čo sa stane s pevnou vodou v letný čas. A ja si konečne sama, vychutnám letný čas!“ Veď prvýkrát za večnosť celú, zahrá hudba vo svetlách. Prvýkrát za večnosť celú, pretancujem no v črievičkách. Prvýkrát za večnosť celú, bude svet len zábavou. Prvýkrát za večnosť celú, by mohlo prísť leto za mnou. Je to tak blízke, ale krásne, svet núka toľko krás. Veď prvýkrát za večnosť celú mám šancu teplo nájsť. Aj keď to zajtra skončí, len dnešok je mojim dňom. Veď prvýkrát za večnosť celú. Prvýkrát za večnosť celú cestu voľnú mám, keď v mojej mysli nechám dvere otvorené mojím predstavám.
Viktória Čudrnáková
„Rodičovský budíček.“
Jedno slnečné víkendové ráno som preľaknuto a zo slzami v očiach vysadila s postele. Stáva sa mi to často. Tie poblúznené nočné mori ma privádzajú do rozpakov. Pretrela som si oči, obula moje Hallo Kitty papuče ktoré mi otec kúpil pod stromček a rozbehla som sa dole schodmi ktoré pod mojimi nohami vŕzgali. „ Dobré ránko!“ S úsmevom na perách mi povedala naša chyžná ktorá sa o mňa stará už odmala. „ Aj Vám pani Jefersonová!“ V kuchyni na stole ako je už zvykom som mala nachystané raňajky. Sadla som si na stoličku a začala jesť. V tichej kuchyni sa ozývalo chrúmanie cereálií. Na rodičov som sa pani Jefersonovej nepýtala. Vždy som vedela kde ich mám hľadať. V pracovni. Nabehla som do pracovne. „ Dobré ráno mami a oci!“ Žiadna odozva. Mama ťukala do počítačovej klávesnice a pila tú studenú kávu ktorá tam strašila už aj včera. Otec si asi ani nevšimol že som vošla. Na uchu si držal mobil ktorý si prehadzoval s ruky do ruky. Nahnevane som sa otočila a zabuchla za sebou dvere. Hlavou mi búšili myšlienky ktoré prehlušil buchot po schodoch. Nahnevaná som otvorila dvere do môjho kráľovstva a ešte väčšou silou som ich zavrela a kľúčom otočila na dvakrát. Skočila som do postele a hlavu zaborila do vankúšov. Začala som silno plakať. Pani Jefersonová to započula. Potichu zaklopkala na dvere. Hneď som vedela že je to ona. „ Choďte preč ! Nikoho nechcem vidieť!“ „Čo sa stalo? Otvor mi. Pomôžem ti!“ Chvíľu som premýšľala či stojí ešte pred dverami a či ju pustím dnu. No nedalo mi to. Šla som odomknúť a otvoriť jej „ kráľovské vráta“. Tuho ma stisla a ja som jej vyrozprávala všetko do poslednej bodky. O tom že ma moji rodičia majú na háku a mňa to vytáča do nepríčetnosti. V tom som sa jej rozplakala na ramene. „ Neplač princezná padá ti korunka!“ Zotrela mi posledné slzyčky ktoré mi stekali po lícach. V jej očiach som videla záblesky iskričiek ktoré jej v nich poskakovali ako keby jej skrsol nápad. Po chvíľke vyhŕkla. „ Á mám to! Určite sa ti to bude páčiť.“ Hneď potom čo mi povedala o jej skvelom nápade som sa znova rozbehla dolu schodmi ako ráno. Slušnejšie som otvorila dvere na kancli a vošla dnu. Ani jeden si ma nevšimol a tak som mame vytiahla káble s počítača a ocovi vytrhla mobil z ruky na ktorom práve prebiehal hovor a ja som ho bez okolkov zrušila. Konečne som upútala pozornosť na seba. „ Mami, oci, oznamujem vám že v tento slnečný deň sa vás chystám vytiahnuť na výlet do prírody!“ Obaja na mňa prekvapene vypleštili oči a akoby nič sa znova pustili do práce. „STAČÍ!!“ Vytiahla som ich s kancelárie aj keď protestovali. O všetko ostatné aj neostatné sa postará pani Jefersonová. Do jednej ruky som zhrabla košík z občerstvením a do tej druhej som chytila maminu a ocovu dlaň. Šli sme si cestou-necestou , cez most, popod smrečinu. Rodičia stále pozerali po mne ako po nepríčetnej a mali chuť sa otočiť na päte a ísť domov. Lenže môj pevný stisk ruky im to nedovoľoval. Po chvíľke sme sa ocitli na lúčke kde aj to najmenšie pomyslenie na prácu sa vytratilo ako zapadnutý prach odviaty vetrom. Húževnatá tráva v ktorej sa útvary kvetov len tak hmýrili nás vítala silou a krásou prírody. Okolité kopce rozozvučali konáre stromov. Melódia ktorá vznikla sa krásne prelínala zo spevom vtákov. My sme si rozostreli „ Aladinov koberec“ na hodvábnu trávu. Z košíka som vybrala dobrôtky na ktorých sme si pochutnávali. Vysvetlila som rodičom že mi prekáža to ich denno-denné pracovanie. Preto som ich vytiahla na tento výlet. Rodičia to pochopili a ospravedlnili sa mi za to. Domov sme sa vracali s úsmevom na perách, ruka v ruke a očarený krásou prírody. A mojim rodičom sa to natoľko zapáčilo že sme sa každý víkend vracali na to isté miesto kam som ich zobrala prvýkrát. Takto som naučila mojich rodičov oddychovať a tráviť čas so mnou. A mojim nočný morám zazvonil zvonček a bolo ich konček.
V.Čudrnáková
Úkryt pre telo a balzam na dušu
Dedinka maľovaná, kde drevo praská vo švíkoch keď ho Ľubochnianka splavuje a zavše i lesná železnička dopravuje. Kde cvendží rýdze sklo v sklárskej hute. Kde voda trešťala z pod hydroelektrárne, ktorá slúži dodnes. Tam každá lipa rozpráva príbehy o hoteloch, vilách, parkoch, tenisových kurtoch, vodoliečebných kúpeľných domoch a plavárni akoby boli srdcom na dlani.
Keby som mal nájsť miesto na postavenie svojej perníkovej chalúpky, bol by to pozemok na čarovnej ulici. Ulici, ktorá by žila deň i noc. Tá sa práve nachádza tu, v srdci Liptova.
Ráno keď stanem a pozriem sa von z okna, vidím ako sa stromy veselia a šantia vo vetre svojimi rukami- konármi, spadnutými listami rozdávajú radosť aj cestičke uličkynej mamičke . Či špinavá, kamenistá ba dokonca aj blatistá vždy pre nás slúžiaca. Dopravu na nej riadia policajti sťa obrubníky tiahnuce sa pozdĺž celej ulice. Spoločnosť im robia farebné lupienkové sukničky, obohacujúce o voňavú arómu. Srší s nej prenikavá hudba roztancúvajúca neďaleké lavičky z hnedého masívneho dreva.
Keď sa začne stmievať a pouličné lampy začínajú svojím žltými svetluškami privolávať kamarátky mušky, ulica ešte väčšmi ožije. Pripomína princeznovský bál. Tiene na svetlom asfaltovom podklade tancujú Polku. Hudobných virtuózov im robia cvrčky poskakujúce do rytmu. Otcovia ulice zaspávajú v hlasitej melódií.
Je koniec, opakujúce sa slnečné lúče opierajúce sa o ulicu, nad ránom posypanú striebrolesklou perleťou z rosy.
Neváhajte a túto návštevu nielen raz ale aj dvakrát zopakujte.
Viktória Čudrnáková
Kalokagatia
Počas uplynulých týždňov sa u nás v areály Spojenej školy na Rosinskej ceste v Žiline konali dve kolá 12. Ročníka Župnej kalokagatie. 1. Októbra 2018 sa konalo Celoslovenské kolo, ktoré absolvovali okrem piatich slovenských družstiev i hostia z troch českých škôl zo Zlínskeho a Moravskosliezskeho kraja a tím strednej školy z poľského Malopoľského vojvodstva. Odštartovalo to krajské kolo, po ktorom sa stali víťazmi študenti Bilingválneho gymnázia v Žiline a následne aj obhajcami minuloročného titulu celoslovenského kola s medzinárodnou účasťou.
Pojem kalokagatia pochádza už z antického obdobia, konkrétne Atén, kde sa uprednostňovala všestranná a harmonická výchova pred vojenským výcvikom. V slovenskom jazyku ho chápeme ako súlad tela a ducha, respektíve mysle. Kalokagatia je orientačným behom v teréne na 3 km pre 5-členné družstvá stredných škôl. Počas celej trate súťažiacich čaká niekoľko kontrolných stanovíšť, kde si preveria svoje vedomosti z oblasti dopravy, civilnej ochrany, geografie a topografie, histórie, štátu a práva, trestnoprávnej zodpovednosti a prevencie drogových závislostí, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Pod fyzickú vyčerpanosť sa podpisujú aj praktické disciplíny ako je streľba zo vzduchovky, hod granátom na cieľ a rúčkovanie lanom. I napriek nepriaznivému počasiu akcie prebiehali dobre a bez ujmi na zdravý. Víťazom aj zúčastneným patrí veľké uznanie a vďaka.
Celá akcia bola organizovaná a podporená ŽSK a priestorom a organizáciou pomohla aj Spojená škola na Rosinskej ceste v Žiline.
Viktória Čudrnáková
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články
Príspevky v školskom roku 2017/2018
Každá lavica niečo skrýva
- 07.03.2018 08:10
- Rozprávanie
- viac
Stužková slávnosť IV.A
- 28.03.2018 11:15
- Častušky
- viac
VIII.OA Častušky
- 07.03.2018 08:06
- Charakterizujeme našu triedu
- viac
Výsledky ankety 2. a 3.ročníka
- 05.02.2018 14:30
- Anketa
- viac
Výsledky ankety 1.ročníka
- 05.02.2018 14:27
- Anketa
- viac
Príspevky v školskom roku 2016/2017
Exkurzie
- 23.06.2017 11:41
- EXKURZIA DO OSVIENČIMU
EXKURZIA DO OSVIENČIMU
Auschwitz – Birkenau. Osvienčim – Brezinka. Názvy, ktoré nikoho nenechávajú chladným, miesta, ktoré by mal raz v živote vidieť každý človek na svete. Koncentračné tábory.
8. júna navštívili 42 žiaci našej školy múzeum v Osvienčime na základe vlastného záujmu. Niektorí tam zamierili už po druhý raz. Prehliadkou ich sprevádzali slovensky hovoriaci sprievodcovia, ktorí kládli najväčší dôraz na emocionálne prežívanie individuálnych ľudských osudov a podnietili žiakov aj k zvedavým otázkam. Máloktoré oči zostali suché.
Expozícia je veľmi pôsobivá, nedá sa porovnať s ničím iným. Žiaci ju hodnotili pozitívne.
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články
