• Školský časopis

          • Príspevky v školskom roku 2022/2023
            • Svedectvo TEJ DOBY očami študentky
              • Svedectvo TEJ DOBY očami študentky

              • 09.12.2022 12:33
              • 17. november 
              • Svedectvo TEJ DOBY očami študentky

                Úvod

                Roky 80-te – neboli mobily, neboli počítače, nebol internet.

                Museli sme sa spolu rozprávať, aby sme získali informácie. Snažili sme sa čítať knihy, ktoré tiež neboli (alebo boli, ale iba pod pultom) a museli sme veľa rozmýšľať a tvoriť vlastnými rukami, často aj zdanlivo skoro z ničoho.

                Na všetko sme stáli v radoch – na pomaranče, na banány, pneumatiky, elektroniku, aj na čižmy z Luxusu (aj počas vyučovania –triedna na gympli mala pre to pochopenie).

                Na to, aby sme mali niečo viac, ako len základné potraviny a uniformné oblečenie, sme museli poznať tých správnych ľudí alebo si to ušiť, uštrikovať, uháčkovať, vyrobiť sami.

                Na školu (aj strednú) sme mohli zabudnúť, ak sme nemali ten správny kádrový profil. Ten s nami šiel už od základnej školy. Učitelia chodili k žiakom na návštevy a písali na nás posudky. Mojej kamarátke Zuzane v roku 1988 emigroval brat do Rakúska (mimochodom futbalista). Nemala žiadnu šancu dostať sa z gympla na vysokú školu. Na prijímačkách sme mali aj tzv. ideologický pohovor s komisiou a tá zamietla každého, kto mal s režimom akýkoľvek - nazvem to - „problém“.

                Mohli sme sa hlásiť len na jednu vysokú školu, tak sme mnohí vyštudovali niečo iné, ako sme chceli. Aj ja som ten prípad. VŠ som si vyberala rozumom a nie srdcom. Za atraktívne odbory sa dávali úplatky, a často aj nie malé. Boli školy, kde sa „dávalo“ aj auto za prijatie na štúdium. Mám spolužiaka, ktorý sa 5 rokov po sebe snažil dostať na právo, a nepodarilo sa. A nebolo to tým, že by Stano bol hlúpy. Jednoducho mal smolu a nepoznal nikoho, kto by mu pomohol, a nemal na to, aby niekoho podplatil.

                Nemohli sme cestovať. Teda mohli – do ZSSR, Poľska, „Východného Nemecka“, Bulharska a Rumunska. Do Juhoslávie len ak nám to úrady povolili. Kto mal šťastie, dostal sa aj na Kubu (väčšinou pracovne).

                Takto sme si vtedy žili. Totalita nám veľa možností nedávala. Každý žil, ako vedel. Žili sme to tak akosi spolu a navzájom.

                 

                Jadro

                Je jeseň roku 1989 a ja som študentka 4. ročníka Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Už som zabudla, že som tu pôvodne nechcela študovať. Mám šťastie na výborných ľudí okolo seba. Na fakulte je neskutočná atmosféra. Múdri ľudia, sem tam sa zjavia aj dosadené komunistické kádre s prázdnymi hlavami. Tí hlupáci tu však nemali šancu, priam sa tých veľkých mozgov báli.

                Rok predtým som si naivne dovolila na pedagogickej konferencii kritizovať spôsob prípravy budúcich pedagógov na fakulte. Svojimi vyjadreniami som sa dotkla jedného súdruha docenta a ten proti mne ostro vystúpil. A čo bolo ešte horšie – mňa (úbohú študentku) si zastal dekan a s mojím názorom súhlasil. Big problém nastal potom. U súdruha docenta som mala skúšku a jasné, že som ju nemala šancu urobiť. Tak som si hľadala robotu. Jediné, čoho som sa vtedy bála, bola moja mama. Nevedela som si predstaviť, ako jej to poviem. Že to od nej strašne schytám, som vedela. Potom sa však stal malý veľký zázrak. Spolužiačka poznala správneho človeka a osvietená p. prodekanka s pánom dekanom dohovorili súdruhovi docentovi a ja som študovala ďalej. Celý život som vďačná ľuďom, ktorí mi vtedy pomohli. Nebyť ich, teraz by som tu isto pred vami nestála.

                A ideme ďalej...

                Súhrou zvláštnych okolností mi v tom čase ponúkli členstvo v Komunistickej strane. A to som vedela, že nechcem. Tak som dovolila túto česť odmietnuť. Mnohí mi dohovárali, ale ja som vo svojej podstate veľmi tvrdohlavý človek.

                Nakoniec ma jeden vyučujúci dostal ako stranícku úlohu. Mal ma presvedčiť, aby som vstúpila. Snažil sa všemožnými spôsobmi. Dokonca mi doniesol v žltom obale zviazané papiere, že keď podpíšem vstup do strany, tak to je moja diplomová práca. Bola to informatická téma, tak so radšej písala diplomovku z fyziky. A stranu a vládu som ohrdla.

                Mimochodom ten pán, ktorý mi tú diplomovku za členstvo ponúkal, potom mnoho rokov robil ministra školstva. Taký malý paradox doby.

                 

                A blížime sa do finále...

                Október 1989

                Máme krúžkovicu na intráku (rozumej párty, žúrka, mejdan, akcia). A práve vtedy sa na každom poschodí objavia protivládne plagáty. Tak sme všetci svorne skončili na výsluchu. Už sme vedeli, ako sa správať počas výsluchu, ako sedieť, ako a čo odpovedať. Stalo sa to už súčasťou nášho študentského života. Vedeli sme, že na každej chodbe na intráku s nami býva informátor ŠtB (vtedajšej tajnej bezpečnosti). Nevedeli sme, kto to je, tipy sme však mali.

                Ale aj tak ten výsluch nebola žiadna sranda. Ja a traja vyšetrovatelia vo výsluchovej miestnosti so zrkadlom... Nepríjemné, veľmi nepríjemné a mne išlo hlavou – „Mama ma zabije, keď sa to dozvie“.

                November 1989

                Môj bratranec je na nepovolenej študentskej manifestácii 16.11.1989 v centre Bratislavy. Je v telke. Bývame na tom istom intráku, mamy a tety nám dohovárajú, máme na bunkách telefóny (rozumej pevné linky), tak nás majú v dosahu. Pritakávali sme. S mamou sa nehádaš. Myslíš si svoje, ale sa nehádaš. Veď načo, je 200 km ďaleko.

                Piatok 17. november 1989

                V Prahe sa koná povolená manifestácia. To, ako to dopadlo, sa dozvedáme na intráku vďaka telefónom už v noci.

                V sobotu sa zháňajú informácie, v nedeľu sa už v Unic klube (čo bol diskotékový klub priamo v budove internátov) stretávame a pozeráme kazetu s videom z demonštrácie v Prahe. Kvety, obušky a skandovanie študentov pred útokom Verejnej bezpečnosti „Máme holé ruce“.

                Kazetu rozmnožujeme a berieme v pondelok na fakulty. Ja som niesla kazetu v kabelke na MatFyz. A keď okolo mňa prechádzalo auto Verejnej bezpečnosti – čakala som, že zastaví, a hovorila som si: „Doštudovala som, skončím v base, mama ma zabije.“ NEZASTAVILO. Som dieťa šťasteny.

                V pondelok sa na fakulte neučí, sedíme v aule a pozeráme video. Na FiF UK vzniká 1. štrajkový výbor a vyhlásenie študentov.

                Od utorka 21.11.1989 štrajkujeme. Chodíme do školy, robíme letáky, prepisujeme texty...

                Trochu sa bojíme, ale držíme spolu, netušíme, ako to dopadne.

                Telefóny už pre istotu blokujú, mama sa mi nemôže dovolať.

                Tí, čo sa boja veľmi, odchádzajú – idú domov a tam čakajú, ako to dopadne. Nikoho nesúdime, každý má právo sa rozhodnúť.

                Dva týždne neistoty, dva týždne adrenalínu, ale dopadlo to dobre. Celá krajina sa spojila - viac a ešte viac, ako keď vyhráme majstra sveta v hokeji.

                Už v decembri sme boli celá partia spolu kuknúť do Rakúska, za železnú oponu, okolo ostnatých drôtov a ostreľovacích veží.

                 

                Doštudovali sme. Môžeme cestovať, môžeme podnikať, čítať a hovoriť to, čo chceme a naše deti môžu žiť v demokratickej krajine.

                A na záver už len záver

                Vážme si to, čo máme. Myslím slobodu.

                A skončím tak ako to cítim:

                Neposerte si to.

                Hlupák hlupáka nespozná.

                Tak sa nebráňte a učte sa rozmýšľať, lebo hlúposť je nebezpečná.

                 

                 

                Želám krásny sviatok všetkým študentom. Bronislava Jakubíková

              • Naspäť na zoznam článkov
          • Príspevky v školskom roku 2021/2022

          • Príspevky v školskom roku 2020/2021

          • Príspevky v školskom roku 2019/2020

          • Príspevky v školskom roku 2018/2019
          • Príspevky v školskom roku 2017/2018

          • Príspevky v školskom roku 2016/2017

      • Kontakty

        • Stredná športová škola
        • 041/5004408
        • Vrátnica (spojovateľka) - škola: 041/5004408
          Vrátnica - školský internát: 0918370886
        • Rosinská 6
          010 08 Žilina
          Slovakia
        • IČO: 55494099
        • DIČ: 2122053142
        • 100019964
        • E0007603849
        • PaedDr. Peter Hruška
          peter.hruska@sportovaskolaza.sk
          041/5004410, 0907849466
        • Mgr. Martina Mažgútová
          martina.mazgutova@sportovaskolaza.sk
          041/5004409 - 10
          agenda korešpondencie, odpisov vysvedčení a pod.
        • Mgr. Miroslava Poláková
          miroslava.polakova@sportovaskolaza.sk
          0904945631, prípadne 0917823046
          agenda školských akcií, maturitných skúšok, výchovno-vzdelávacích záležitostí teoretického a praktického vyučovania
        • PaedDr. Vladimír Kuťka
          vladimir.kutka@sportovaskolaza.sk
          0908902252
          agenda rezervácií športovísk, športovej prípravy, prijímacieho konania
        • Mgr. Erika Kobyliaková
          erika.kobyliakova@sportovaskolaza.sk
          0917792745
        • Mgr. Emília Berešíková
          emilia.beresikova@sportovaskolaza.sk
          0918370885
          agenda prijímania žiakov do školského internátu a výchovno-vzdelávacích záležitostí v školskom internáte
        • Ing. Renáta Orješková
          renata.orjeskova@sportovaskolaza.sk
          041/5004408
          ekonomická agenda
        • Alexandra Baránková
          alexandra.barankova@sportovaskolaza.sk
          0918222935
        • Zdenka Konštiaková
          skolska.jedalen@sportovaskolaza.sk
          0918370887
          041/5006614 - 15
        • Číslo účtu školy (bežný)
          SK64 8180 0000 0070 0068 8652
        • Číslo účtu školskej jedálne (stravovací)
          SK14 8180 0000 0070 0068 8679
        • https://www.facebook.com/sportovaskolaza
        • https://www.youtube.com/channel/UCsnkwuMEzae8-uO7gyCkmtw
      • Prihlásenie