Školský časopis

Je úžasné, čo každý deň zažívam v našej školskej jedálni. Všetko to začína už pred vstupom do jedálne, keď vidím ten rad ľudí čakajúcich na obed. Väčšinou tam stratím desať - pätnásť minút, kým dostanem obed do rúk. Za ten čas sa stihmeme aj cekom dobre porozprávať, dokonca i poliať kvety, ktoré sú položené na parapete pri okne. V našej jedálni má všettko svoj čas. 

Naše reakcie sú všelijaké. Niektorú obedy mi vyčaria na tvári úsmev, no z niektorých jedál sa mi chce plakať (smiech cez slzy). Nespravím s tým nič, ale ako mama hovorí, všetko treba zjesť, čo je na tanieri. Všetko vždy zjem, aby som nebol hladný. Naše pani kuchárky sú veľmi miléo a obdivjem ich, ako dokážu urobiť také množstvo obedov. 

V jedálni panuje vždy dobrá nálada a nikdy tu nie je ticho. Občas sa stane, že niekomu spadne tácka s celým obedom na zem, niektorý ľudia majú z toho malé divadlo. Najlepší pocit, mám vtedy, keď trpezlivo a spravodlivo čakám na obeda a desať ľudí ma obehne, učiteľov samozrejme nerátam .... . Najlepší dozor je tu pán učiteľ Micjhal D., ktorý je natoľko spravodlivý, že sa pri ňom nikto nepredbieha. Keby sa aj poskúsili jeho orliemu zraku nič neunikne a pošle ho pekne na koniec radu. Najvtipnejšie na tom je to, že aj učitelia sa pri ňom stavajú do radu. 

Celo by som to zhodnotil tak, že radšej by som si nosil obed z domu, ale to by som nakoniec prišiel o spoločenskú udalosť dňa a samozrejme moja mama by mi asi na každý deň nevarila čerstvý teplý obed.