Školský časopis

Miesto, ktoré mám rád. Futbalový štadión

Každé ráno, každé poobedie, každý večer. Vedel by som si predstaviť byť tu stále. Či už v horúčavách alebo v silných dažďoch. Na tribúne, na lavičke náhradníkov alebo ako ubehaný hráč na ihrisku. Všetky pocity, emócie, nálady na tomto mieste vyčerpávam. V niektorých momentoch ich zbieram. 

Štadión. Jeden veľký žltozelený areál. Niečo ako koloseum. Miesto, kde sa odohrávajú tie najlepšie a najnapínavejšie zápasy. Samé výhry, radosti, ale aj prehry a smútok. Niektorí ľudia toto miesto doslova neznášajú len kvôli tomu, že po ihrisku behá dvadsaťdva futbalistov, o ktorých si myslia, že sú to tupci. Ale títo ľudia nevedia, čo je to futbal. Je to najlepší šport na svete. Pre niektorých je zápas ako sviatok a štadión ako kostol.

V dni zápasu sa štadión napĺňa ľuďmi, oblečenými v žltozelených farbách. Je to nádhera! Fandia, kričia, fotia. Robia si, čo chcú. Ľudia sa tu doslova vyšantia. Ani maškrtníci sa  nebudú nudiť. Z bufetu je cítiť vôňa hranolčekov, klobás a iných dobrôt. Na severnej strane sídlia tí najvernejší fanúšikovia, ktorí sa vedia dokonca pobiť pre svoje mužstvo. Chodia celí v čiernom, fandia, kričia, nadávajú na rozhodcov. Niekedy to nedopadne dobre. Ale to najzaujímavejšie a najkrajšie sa deje na ihrisku. Dvadsaťdva hráčov tu behá a snaží sa dať gól. Možno gól, ktorý ich posilní, alebo gól, ktorý im vyhrá zápas. Rozhodcovia nesú najväčšiu zodpovednosť. Tréneri dávajú inštrukcie svojim hráčom pri lavičke. Niektorí tréneri sú ticho, ale niektorí zbesilo a nahlas kričia po svojich zverencoch. Cez polčas zájdu hráči do svojej šatne načerpať nové sily. Dozvedia sa o novej taktike, ako zdolať súpera.  

Keď rozhodca trikrát zapíska, znamená to koniec zápasu. Koniec cesty plnej zážitkov, emócií a prekrásnej atmosféry. Toto miesto mám naozaj rád.  

                                                                                             Róbert Dolník I.D