Školský časopis

 

Nová súťaž pre budúcich novinárov

Unikátny projekt spojí štyri okruhy mediálnej tvorby. Zapojiť sa môžu stredoškoláci z celého Slovenska.

 

Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku (KŽ) predstavila komplexnú súťaž pre mediálnych tvorcov MEDart. Žiaci stredných škôl môžu prihlásiť svoje články, rozhlasové a televízne nahrávky i fotografie do niekoľkých súťažných kategórií.

 

„V súčasnosti sa z mediálneho príjemcu stáva aj tvorca a prostredníctvom tejto súťaže chceme mladým ľuďom ponúknuť príležitosť získať zaujímavú skúsenosť spojenú so spätnou väzbou na ich tvorbu,“ uviedol vedúci KŽ Pavel Izrael. Podľa neho je súťaž MEDart špecifická svojou multimediálnosťou, multižánrovosťou a ambíciou spojiť mladých ľudí, novinárov a akademikov.

 

Súťažné príspevky budú hodnotiť profesionáli zo slovenských médií a pedagógovia z katedry žurnalistiky. Okrem hodnotenia budú súťažiacim radiť, ako sa v tvorbe zlepšiť. Porotca Peter Kravčák už má jasno, čo si bude v dielach stredoškolákov všímať: „Kreativitu, záujem, nápady. Ale pri tom všetkom treba dodržať aj základné pravidlá. Ak sa idete bicyklovať a nemáte sedlo, potešenie z toho mať nebudete, hoci sa povozíte a budete vyzerať cool. Aj žurnalistika a médiá sa dajú robiť cool, ale základné zákony musia byť dodržané, aby z toho mal niekto potešenie. Kto pri tom dokáže byť nápaditý a zaujímavý – vyhral!“

 

Organizátori súťaže vidia v žiakoch potenciál a chcú, aby sa MEDart stal priestorom, kde sa stretávajú tvoriví mladí ľudia, novinári z praxe a akademici. Peter Kravčák verí, že začínajúci autori do súťaže nielen niečo prinesú, ale sa aj obohatia: „Mladí ľudia sú dnes šikovní, ak chcú. Ale nie všetko, čo v živote urobíme, je perfektné. Stále sa učíme, čerpáme nové nápady, skúsenosti, inšpirácie. Sledujeme kroky, chyby a úspechy iných. Nie pre závisť alebo škodoradosť, ale pre vlastné napredovanie. A to si môžu zo súťaže mladí tvorcovia vziať.“

Príspevky našej žiačky:

Ľadové kráľovstvo

Tam kde sa sneh leje z hôr do kotlín a ľady sypú, tam kde celá krajina je pod vládou snehovej kráľovnej, ktorá už preniesla toľko vrchov, kopcov či vodných tokov do bieleho trblietkami posypaného pyžama.

„ Sneh na horách v noci biely až strach, život skryl tvár predo mnou. V tom kráľovstve bielych tieňov asi budem kráľovnou.“ Plášť pretkávaný cencúľom- ihlou na ktorú sú navlečené snehové vločky- nite. Mrazivé šaty, pripomínajúce sklo v ktorom je zaliate moje telo, vytvára krásne obrazce na mojich rukách ochraňujúce ma pred zimou. Okresané kusy ľadu sťa sklené črievičky nosiace moje nožičky. „ Na zem sa vzduchom valí sila ktorú mám, a duša sa chce vyhnúť zamrznutým náladám. Len jedna myšlienka sa vznáša  nad hlavou ako túto krajinu zmeniť posadnutou zimou.“ Ľudia si tu zvykli, že zima kreslí bielu krivku striech ich domovov, že cesta je zakrytá páperovou perinou no občas i čistým striebrom zazvoní, že tu z oblohy padá hviezdy prach. Oni dobre vedia kde bývajú vločky a či nosia topánočky ale hlavné je že vedia že rozprávajú rozprávočky.

„ No ja neviem prečo, ale vždy sa mi páči myšlienka leta, slnka a všetkého horúceho. Niekedy celkom rada zavriem oči a predstavujem si aké to bude keď bude leto. V zime je lepšie pod perinou, no v lete budem šťastnejšou zimnou kráľovnou! Pod modrou oblohou, budete tam tiež so mnou. Krídla včiel a páperie púpav strieda peľ a ja budem robiť, to čo v lete sneh robí. A potom konečne uvidím, že čo v lete robí mráz, a zistím čo sa stane s pevnou vodou v letný čas. A ja si konečne sama, vychutnám letný čas!“ Veď prvýkrát za večnosť celú, zahrá hudba vo svetlách. Prvýkrát za večnosť celú, pretancujem no v črievičkách. Prvýkrát za večnosť celú, bude svet len zábavou. Prvýkrát za večnosť celú, by mohlo  prísť leto za mnou. Je to tak blízke, ale krásne, svet núka toľko krás. Veď prvýkrát za večnosť celú mám šancu teplo nájsť. Aj keď to zajtra skončí, len dnešok je mojim dňom. Veď prvýkrát za večnosť celú. Prvýkrát za večnosť celú cestu voľnú mám, keď v mojej mysli nechám dvere otvorené mojím predstavám.
 

Viktória Čudrnáková

 

 

„Rodičovský budíček.“

 

Jedno slnečné víkendové ráno som preľaknuto a zo slzami v očiach vysadila s postele. Stáva sa mi to často. Tie  poblúznené nočné mori ma privádzajú do rozpakov. Pretrela som si oči, obula moje Hallo Kitty papuče ktoré mi otec kúpil pod stromček a rozbehla som sa dole schodmi ktoré pod mojimi nohami vŕzgali. „ Dobré ránko!“ S úsmevom na perách mi povedala naša chyžná ktorá sa o mňa stará už odmala. „ Aj Vám pani Jefersonová!“ V kuchyni na stole ako je už zvykom som mala nachystané raňajky. Sadla som si na stoličku a začala jesť. V tichej kuchyni sa ozývalo chrúmanie cereálií. Na rodičov som sa pani Jefersonovej nepýtala. Vždy som vedela kde ich mám hľadať. V pracovni. Nabehla som do pracovne. „ Dobré ráno mami a oci!“ Žiadna odozva. Mama ťukala do počítačovej klávesnice a pila tú studenú kávu ktorá tam strašila už aj včera. Otec si asi ani nevšimol že som vošla. Na uchu si držal mobil ktorý si prehadzoval s ruky do ruky. Nahnevane som sa otočila a zabuchla za sebou dvere. Hlavou mi búšili myšlienky ktoré prehlušil buchot po schodoch. Nahnevaná som otvorila dvere do môjho kráľovstva  a ešte väčšou silou som ich zavrela a kľúčom otočila na dvakrát. Skočila som do postele a hlavu zaborila do vankúšov. Začala som silno plakať. Pani Jefersonová to započula. Potichu zaklopkala na dvere. Hneď som vedela že je to ona. „ Choďte preč ! Nikoho nechcem vidieť!“ „Čo sa stalo? Otvor mi. Pomôžem ti!“ Chvíľu som premýšľala či stojí ešte pred dverami a či ju pustím dnu. No nedalo mi to. Šla som odomknúť a otvoriť jej „ kráľovské vráta“. Tuho ma stisla a ja som jej vyrozprávala všetko do poslednej bodky. O tom že ma moji rodičia majú na háku a mňa to vytáča do nepríčetnosti. V tom som sa jej rozplakala na ramene. „ Neplač princezná padá ti korunka!“ Zotrela mi posledné slzyčky ktoré mi stekali po lícach. V jej očiach som videla záblesky iskričiek ktoré jej v nich poskakovali ako keby jej skrsol nápad. Po chvíľke vyhŕkla. „ Á mám to! Určite sa ti to bude páčiť.“ Hneď potom čo mi povedala o jej skvelom nápade som sa znova rozbehla dolu schodmi ako ráno. Slušnejšie som otvorila dvere na kancli a vošla dnu. Ani jeden si ma nevšimol a tak som mame vytiahla káble s počítača a ocovi vytrhla mobil z ruky na ktorom práve prebiehal hovor a ja som ho bez okolkov zrušila. Konečne som upútala pozornosť na seba. „ Mami, oci, oznamujem vám že v tento slnečný deň sa vás chystám vytiahnuť na výlet do prírody!“ Obaja na mňa prekvapene vypleštili oči a akoby nič sa znova pustili do práce. „STAČÍ!!“ Vytiahla som ich s kancelárie aj keď protestovali. O všetko ostatné aj neostatné sa postará pani Jefersonová. Do jednej ruky som zhrabla košík z občerstvením a do tej druhej som chytila maminu a ocovu dlaň. Šli sme si cestou-necestou , cez most, popod smrečinu. Rodičia stále pozerali po mne ako po nepríčetnej a mali chuť sa otočiť na päte a ísť domov.    Lenže môj pevný stisk ruky im to nedovoľoval. Po chvíľke sme sa ocitli na lúčke kde aj to najmenšie pomyslenie na prácu sa vytratilo ako zapadnutý prach odviaty vetrom. Húževnatá tráva v ktorej sa útvary kvetov len tak hmýrili nás vítala silou a krásou prírody. Okolité kopce rozozvučali konáre stromov. Melódia ktorá vznikla sa krásne prelínala zo spevom vtákov. My sme si rozostreli „ Aladinov koberec“ na hodvábnu trávu. Z košíka som vybrala dobrôtky na ktorých sme si pochutnávali. Vysvetlila som rodičom že mi prekáža to ich denno-denné pracovanie. Preto som ich vytiahla na tento výlet. Rodičia to pochopili a ospravedlnili sa mi za to. Domov sme sa vracali s úsmevom na perách, ruka v ruke a očarený krásou prírody. A mojim rodičom sa to natoľko zapáčilo že sme sa každý víkend vracali na to isté miesto kam som ich zobrala prvýkrát. Takto som naučila mojich rodičov oddychovať a tráviť čas so mnou. A mojim nočný morám zazvonil zvonček a bolo ich konček.

             V.Čudrnáková

 

Úkryt pre telo a balzam na dušu

 

Dedinka maľovaná, kde drevo praská vo švíkoch keď ho Ľubochnianka splavuje a zavše i lesná železnička dopravuje. Kde cvendží rýdze sklo v sklárskej hute. Kde voda trešťala z pod hydroelektrárne, ktorá slúži dodnes. Tam každá lipa rozpráva príbehy o hoteloch, vilách, parkoch, tenisových kurtoch, vodoliečebných kúpeľných domoch a plavárni akoby boli srdcom na dlani.

Keby som mal nájsť miesto na postavenie svojej perníkovej chalúpky, bol by to pozemok na čarovnej ulici. Ulici, ktorá by žila deň i noc. Tá sa práve nachádza tu, v srdci Liptova.

Ráno keď stanem a pozriem sa von z okna, vidím ako sa stromy  veselia a šantia vo vetre svojimi rukami- konármi, spadnutými listami rozdávajú radosť aj cestičke uličkynej mamičke . Či špinavá, kamenistá ba dokonca aj blatistá vždy pre nás slúžiaca. Dopravu na nej riadia policajti sťa obrubníky tiahnuce sa pozdĺž celej ulice. Spoločnosť im robia farebné lupienkové sukničky, obohacujúce o voňavú arómu. Srší s nej prenikavá hudba roztancúvajúca  neďaleké lavičky z hnedého masívneho dreva.

Keď sa začne stmievať a pouličné lampy začínajú svojím žltými svetluškami privolávať kamarátky mušky, ulica ešte väčšmi ožije. Pripomína princeznovský bál. Tiene na svetlom asfaltovom podklade tancujú Polku. Hudobných virtuózov im robia cvrčky poskakujúce do rytmu. Otcovia ulice zaspávajú v hlasitej melódií.

Je koniec, opakujúce sa slnečné lúče opierajúce sa o ulicu, nad ránom posypanú striebrolesklou perleťou z rosy.   

Neváhajte a túto návštevu nielen raz ale aj dvakrát zopakujte.

 

Viktória Čudrnáková

 

 

Kalokagatia

 

Počas uplynulých týždňov sa u nás v areály Spojenej školy na Rosinskej ceste v Žiline konali dve kolá  12. Ročníka Župnej kalokagatie. 1. Októbra 2018 sa konalo Celoslovenské kolo, ktoré absolvovali okrem piatich slovenských družstiev i hostia z troch českých škôl zo Zlínskeho a Moravskosliezskeho kraja a tím strednej školy z poľského Malopoľského vojvodstva. Odštartovalo to krajské kolo, po ktorom sa stali víťazmi študenti Bilingválneho gymnázia v Žiline a následne aj obhajcami minuloročného titulu celoslovenského kola s medzinárodnou účasťou.

Pojem kalokagatia pochádza už z antického obdobia, konkrétne Atén,  kde sa uprednostňovala všestranná a harmonická výchova pred vojenským výcvikom. V slovenskom jazyku ho chápeme ako súlad tela a ducha,  respektíve mysle. Kalokagatia je orientačným behom v teréne na 3 km pre 5-členné družstvá stredných škôl. Počas celej trate súťažiacich čaká niekoľko  kontrolných stanovíšť, kde si preveria svoje vedomosti z oblasti dopravy, civilnej ochrany, geografie a topografie, histórie, štátu a práva, trestnoprávnej zodpovednosti  a prevencie drogových závislostí, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Pod fyzickú vyčerpanosť sa podpisujú aj praktické disciplíny ako je streľba zo vzduchovky, hod granátom na cieľ a rúčkovanie lanom. I napriek nepriaznivému počasiu akcie prebiehali dobre a bez ujmi na zdravý. Víťazom aj zúčastneným patrí veľké uznanie a vďaka.

Celá akcia bola organizovaná a podporená ŽSK a priestorom a organizáciou pomohla aj Spojená škola na Rosinskej ceste v Žiline.

 

Viktória Čudrnáková