Školský časopis

Bolo to ťažké rozhodovanie

(Rozprávanie)

             ,,Cŕŕŕŕn!“ prebudila som sa na hlasné zvonenie môjho budíka na nočnom stolíku. Bolo sedem hodín ráno a zaspala som. Dúfala som, že je to len zlý sen a prebudím sa z neho, no mýlila som sa.  Rýchlo som sa vytratila spod teplej prikrývky a utekala sa pripraviť do kúpeľne. Dnes je môj posledný deň na strednej škole a mne sa muselo stať práve toto. Snažila som si zachovať chladnú hlavu a snažila som sa čo najrýchlejšie odísť z domu, aby som ešte stihla autobus.

              Keď som vošla do triedy, tak všetci spolužiaci už sedeli na svojich miestach. Boli takí upravení, to len ja som musela vyzerať ako keby ma práve prešiel parný valec. Myslela som, že ma porazí. Zdvihla som hlavu a sadla si na svoje miesto, kde ma už čakal vždy usmiaty Leo. Bol to môj najlepší kamarát.

,,Ahoj Lisa, dnes ti to pristane!“ z plného hrdla sa zasmial. Mala som mu chuť dať jednu za ucho.

 ,, Som rada, že som ti mohla zlepšiť náladu!“ ironicky som sa naňho usmiala.

,, Neber to tak vážne, nemyslel som to tak. A inak z vysokej sa ti už ozvali ?“ ozval sa Leo.

,,Ešte stále nie, bojím sa, že ma nezoberú. Neviem, čo budem potom robiť. Chcela som študovať a mať nejaké meno. Oveľa ľahšie by sa mi tak hľadala práca v mojom odbore.“

,,Neboj sa, viem, že určite ťa príjmu. Si úžasná spisovateľka, boli by hlúpi, keby ťa nevzali. Nemôžem sa dočkať, keď nastúpime spolu na vysokú. Bude to úžasne.“ Leo ma vždy dokázal povzbudiť.

,,Kiežby to tak bolo!“ dodala som zarmútene. Ani som si nevšimla, kedy vstúpil učiteľ do triedy. Keď som ho začala vnímať, uvedomila som si, že o chvíľu je už koniec.

,,Dúfam, že tieto posledné minúty na tejto škole­,“ prebehol mi až mráz po chrbte, ,,sa vám vryjú do pamäte a užijete si ich. Niektorí z vás sa už možno neuvidíte, ale verím, že sa to nestane,“ skončil týmito slovami. Ešte sa s každým z nás rozlúčil a pobrali sme sa každý svojím smerom. S Leom som sa rozlúčila pri zastávke autobusu so slovami, že sa uvidíme zajtra. Ja a Leo sme chceli dnešné popoludnie stráviť spolu, no on potreboval ísť ešte do mesta vybaviť pár vecí. Dohodli sme sa, že si večer zavoláme a dohodneme sa, čo podnikneme zajtra. Deň mi ubehol ako voda, stále som čakala na telefonát od Lea. Celý večer som sa mu snažila dovolať, no stále ma prepínalo na odkazovú schránku. V mysli som si povedala, že možno bol unavený a zaspal. Zajtra sa mu ozvem. Ešte som si pozrela film, zastihla ma takmer  polnoc, tak som sa rozhodla ísť spať. Pozrela som sa na telefón, ale žiadny neprijatý hovor od Lea mi neprišiel.

Ráno som sa znova prebudila na hlasité zvonenie, no nebol to budík. Zazrela som neznáme číslo. Možno to je z vysokej.

,,Prosím ?“ zdvihla som s obavami.

,, Dobrý deň, dovolala som sa slečne Lise Morsovej ?“ spýtala sa ma zvláštnym hlasom.

,,Áno ,to som ja.“ nervózne som dodala.

,,Tu sestrička Tomová z nemocnice sv. Benjamína,“ oh nie, len toto nie. V duchu mi stále bežali tieto slová. Toto je to posledné, čo potrebujem po tom, čo som zistila, že to neboli z vysokej.

,,Volám ohľadom Lea Somela. Našli sme vaše meno medzi poslednými volajúcimi a aj medzi núdzovými hovormi. Ste jeho príbuzná?“ dodala.

,,Som jeho kamarátka. Čo sa mu stalo?“ zatajila som dych. V hrdle som pocítila hrču, ktorú som nemohla prehltnúť.

,,Prepáčte, detailné informácie nemôžeme poskytovať ľuďom, ktorí nie sú jeho príbuzní. Prosím, mohli by ste mi dať číslo aspoň na jedného z rodičov?“ povedala vážnym hlasom.

,,Samozrejme, hneď to bude!“ slzy mi pomaly stekali po lícnych kostiach. Nemohla som sa pomaly ani nadýchnuť. Hneď, ako som jej ich nadiktovala, utekala som po kľúče od auta.

Musela som sa tam čo najrýchlejšie dostaviť a zistiť, čo sa deje. Dúfala som, že to nie je nič vážne. Zaparkovala som na parkovisku a behom som sa pobrala dovnútra. Keď som konečne našla to správne oddelenie, jediné čo mi udrelo do očí, boli Leovi rodičia, ktorí neúprosne plakali na chodbe. To nie ,dúfala som, že až tak zle na tom nie je. Pane bože povedz, že to nie je pravda. Podišla som k nim udychčaná z behu a so slzami v očiach.

,, Čo sa mu stalo? Ako je na tom?“ opýtala som sa. Keď sa na mňa pozreli ,ešte viac sa rozplakali. Vtom prišiel doktor a zaželal jeho rodičom úprimnú sústrasť. Zrútil sa mi celý svet. Nevedela som čo robiť. Znenávidela som každú minútu, sekundu i čo len stotinu môjho života. Odišla polovička zo mňa. Odišiel človek, ktorý pre mňa znamenal všetko. Dala by som čokoľvek, aby sa mi mohol vrátiť. V momente som si želala, aby som tam bola s ním a nemusela prežívať túto udalosť. Bola by som s ním už tam hore a klebetili by sme spolu, zabávali sa, ako sme to robievali. Obrátila som sa na Leových rodičov.

,,Mrzí ma to, je mi to tak všetko ľúto!“ toto bolo to jediné, na čo som sa zmohla.

,,Neospravedlňuj sa, nie je to tvoja vina,“ oznámila mi jeho mamina jemným hlasom.

,,Môžem ho vidieť?“ spýtala som sa pána doktora.

,,Neviem, či je to dobrý nápad, nie je v dobrom stave,“ odpovedal mi, no mňa to nezastavilo. Otvorila som dvere a zbadala ho. Ležal tam celý doráňaný, telo mal v otrasnom stave. Pýtala som sa samej seba, kto alebo čo zapríčinilo to, že takto vyzerá. Počula som za sebou kroky, otočila som sa a bol to doktor.

,,Našli ho cudzí ľudia ležať na zemi, už nemal pulz, nedalo sa nič robiť. Pravdepodobne ho musel niekto zraziť, keď prechádzal cez cestu a odhodil ho do kríkov. Je mi to veľmi ľúto.“ oznámil mi. Ani jedno jediné slovo som nedokázala zo seba vydať von. Stála som tam v tichosti ako nemá.

,,Bude lepšie ,keď odídete, o chvíľu prídu poňho a odvezú ho na pitvu,“ len čo dopovedal, pobrali sme sa von. Doktor odišiel a spolu s Leovými rodičmi sme sa rozhodli ísť domov.               ,,Nič horšie ako včerajší neznámy hovor už byť nemôže!“ zavrčala som od hnevu.

Na druhý deň ráno som sa zase prebudila na zvonenie telefónu. A zase mi ukazoval neznáme číslo.

,,Prosím Morsová!“ zdvihla som.

,,Dobrý deň, tu sekretárka z vysokej školy Madison. Oznamujem vám, že kvôli nedávnym udalostiam sa nám uvoľnilo jedno miesto. Prosím, dajte mi vedieť do 48 hodín, ako ste sa rozhodli. S pozdravom Firsová.“

V tom mi to došlo. To miesto patrilo Leovi. Toto je ako vystrihnuté z nejakého hororu. Možno to je len nočná mora, prebudím sa a všetko bude tak ako predtým. Kiežby to tak fungovalo. Slzy mi po tvári stekali jedna radosť. Celé dni som preplakala a premýšľala, čo mám robiť.

              Nastal deň D. Dnes má Leo pohreb. Ako keby toho nebolo málo ,dnes som mala poslednú šancu zavolať na vysokú a oboznámiť ich so svojím rozhodnutím. Prečo musím práve ja zažívať práve toto? Prečo? Pozbierala som sa a zišla som dole, kde ma už čakali rodičia. Celý pohreb nevyšlo zo mňa ani jedno slovo, žiadne slzy, žiadny plač. Tvár som mala ako z kameňa. Poslednýkrát som sa rozlúčila s Leom. Pýtala som sa ho, čo mám robiť bez neho a hlavne v situácii, v ktorej som sa ocitla. Po chvíľke som sa vzchopila a nabrala som odvahu tam zavolať.

,,Dobrý deň, tu je slečna Lisa Morsová, chcem vám oznámiť, že som sa rozhodla,“ chvíľu som váhala, či nezmením názor, no vedela som, že Leo by si to tak želal, ,, rozhodla som sa prijať ponuku a ísť k vám študovať na vysokú školu.“ Tak a je to vonku. Ako keby mi padol kameň zo srdca. Dokonca života si budem prehrávať tento deň a hlavne tento moment. Jediné, čo mi bude znieť v mysli je , že to bolo najťažšie rozhodovanie môjho života.

 

                                                                                                               Tatiana Bendžáková IV.C